Fotografické osobnosti levického regiónu po rok 1950
Svetlo v nás, obraz v meste

Fotografia je dialóg medzi viditeľným svetom a vnútorným vnímaním autora. Táto výstava predstavuje Levice nie ako bod na mape, ale ako živý ateliér, v ktorom sa stretáva história so slobodnou mysľou. Vznikla z potreby definovať kvalitu v našom regióne a spája autorov, ktorí odmietajú povrchný prístup k fotografickému médiu a usilujú sa o skutočnú hodnotu.

Každý z nich prináša vlastný vizuálny jazyk – od matematickej presnosti až po prchavý moment. Spája ich lokálpatriotizmus, úcta k miestu a hľadanie autenticity bez lacných masiek.

Zoskupenie nie je náhodné – je to vedomý výber osobností, ktoré ctia remeslo i etiku obrazu. Medzi autormi nájdeme legendu Ladislava Bielika, etablovaných majstrov Elenu Košúthovú, Gabriela Kosmályho, Zuzanu Pustaiovú a Ivana Kováča, ale aj Petra Drmlíka, Matúš Rendeka, Tibora Vecana a Jozefa Kuceja, ako aj čerstvé absolventky fotografických vysokých škôl –Natáliu Angletovú a Katarínu Cabala.

Súčasťou výstavy sú aj autori, ktorí fotografiu vnímajú ako celoživotné poslanie popri svojej profesionálnej sfére: Juraj Chudý, Peter Pleva, Braňo Valach, Ľudovít Mészáros, Tomáš Vrzala, Arpád Németh, Vladimír Pelúch, Ladislav Turic a Michal Guťan. Ich prístup sa vyznačuje čistotou úmyslu a vysokou mierou náročnosti. Sú to strážcovia poctivej fotografie, ktorých tvorba obstojí aj na úrovni profesionálnej scény.

Fiala de Gábor, Janik Zoltán, Éles Balázs / HU

Táto výstava hovorí o pominuteľnosti – nie abstraktne, ale z bezprostrednej blízkosti. Obrazy sú stopami nepozornosti a nezodpovednosti, ktoré čoraz viac určujú vzťah človeka a prírody.

Ako technológia napreduje, vzďaľujeme sa od živého sveta, ku ktorému patríme. Vzťah slabne, pozornosť sa vytráca a paralelne s tým sa aj v nás začína niečo zmenšovať. Diela na stenách neobviňujú, skôr potichu kladú otázku: nakoľko sme prítomní vo svete, ktorý okolo seba formujeme?

Troch autorov spája pomalosť analógovej fotografie, jej materiálnosť a ľudská mierka. Striebroželatínové zväčšeniny, papierové negatívy, mokré kolódiové fotografie a polaroidy sú vyjadrením postoja za pozornosť a zodpovednosť. Táto výstava neponúka riešenia, ale pozýva k zastaveniu sa – aby sme si znovu všimli to, popri čom každý deň prechádzame.

Sú obrazy, ktoré nás nepustia. Nie preto, že sú krásne, ale preto, že sú pravdivé. Pretože sa nám pozerajú do očí a vracajú náš pohľad zo sveta, ktorý deň čo deň formujeme – alebo skôr ničíme – okolo seba. Na tejto výstave sú obrazy tichými dôkazmi toho, že to, na čo človek pohodlne zabúda, zanecháva v prírode stopu. Nepozornosť, egoizmus, ľahostajnosť nie sú abstraktné pojmy: nadobúdajú telo v nehybnosti mršiny, v pohľade vyvráteného oka, v obraze mŕtvej krajiny, v Petriho miske. Na týchto obrazoch smrť nie je atrakciou, nie je vyhrotenou estetikou ani snahou o efekt. Smrť, ktorá sa na nich objavuje, nie je samotnou "témou", ale dôsledkom.

Ako mestá rastú, niečo sa zmenšuje aj v nás. Príroda už nie je naším susedom, ale kulisou, šumom v pozadí. Mestského človeka skôr vyrušuje. Niečo, čo "tam je", ale netreba sa na to pozerať. Vzťah sa pomaly vytráca a spolu s ním aj spomienka na to, že aj my sami sme súčasťou tohto živého systému. Kým budujeme technológie, splietame siete a hromadíme dáta, nenápadne prestrihávame vlákna, ktoré nás viažu k zemi, k vode, k živým bytostiam – a aj k sebe navzájom. Samota sa nestala len ľudskou samotou, ale samotou opusteného sveta.

Obrazy na stenách preto nehovoria iba o zániku. Skôr kladú otázku: kde sme v tom všetci? Nakoľko sme prítomní vo vlastnom živote, vo svojom prostredí, v osudoch druhých? Do akej miery ešte veríme, že máme zodpovednosť – nielen za seba, ale aj za ten tichý živý svet, ktorý nevie prehovoriť, iba miznúť?

Materiál výstavy zámerne prehovára prostredníctvom analógových techník. Na stenách visia striebroželatínové zväčšeniny, kontaktné kópie, papierové negatívy, fotografie vytvorené mokrým kolódiovým procesom a polaroidy. Tieto obrazy v sebe nesú čas. Nie sú okamžité, nedajú sa okamžite "spotrebovať". Zanecháva na nich stopu ruka, materiál, čakanie aj možnosť chyby. Prítomnosť analógu tu nie je nostalgiou, ale postojom: obranou pomalosti, pozornosti a fyzického kontaktu vo svete, ktorý sa čoraz viac stáva virtuálnym. Tieto obrazy cez nás nepreletia rýchlosťou notifikácie. Zastavia nás. Žiadajú si od nás čas. Prítomnosť.

Fiala Gábor, Éles Balázs a Janik Zoltán sem prišli z rôznych ciest. Z odlišných životných situácií, z iných perspektív, s inými vnútornými otázkami. Fotografia sa pre nich napriek tomu stala spoločným jazykom. Na Univerzite Metropolitan v Budapešti (METU) sa našli, no spájajúcou silou nebola samotná inštitúcia, ale spôsob myslenia, ktorý nechce rýchle odpovede. Láska k analógovému uvažovaniu, tvorivá cesta prežitá rukami, spoločné rozhovory, diskusie, ticho a uvedomenia, pokora. Hoci sa fotografia často považuje za osamelý žáner, pre nich sa stala priestorom spoločného premýšľania. Istým druhom komunitného cvičenia pozornosti.

Táto výstava nechce poučovať. Nechce na nikoho ukazovať prstom. Skôr nastavuje zrkadlo. Ticho, neúprosne, a predsa s empatiou. Obrazy na stenách sú vyjadrením hodnotového postoja: na strane prírody, ľudskej citlivosti a vzájomnej pozornosti. Na strane nádeje, že ešte nie je neskoro uvedomiť si: to, čo ničíme okolo seba, skôr či neskôr zmizne aj v nás.

FoTOP FOTOKLUB Topoľčianky

Na začiatku bolo nadšenie. Nadšenie pre fotografiu a zachytenie okamihov, ktoré sa nezopakujú. Radosť zo spoločných stretnutí pri fotení. Z týchto nadšencov postupne vznikol fotoklub, ktorý oslavuje tento rok 18. narodeniny a v súčasnosti má viac ako 20 členov z Topoľčianok a okolia vo veku 14 až 86 rokov.

Počas svojej existencie sa zaradil medzi renomované slovenské fotokluby. Každý rok absolvujeme množstvo spoločných stretnutí, organizujeme workshopy a prezentácie (napr. tradičný Mikulášsky FoTOP večer), zúčastňujeme sa rôznych súťaží, výletov a fotosalónov pod patronátom FIAP (Medzinárodná federácia fotografického umenia) po celom svete, na ktorých získali naši členovia viacero medailí a čestných uznaní.

Na AMFO, najväčšej slovenskej súťaži amatérskych fotografov, sa každý rok naši členovia umiestňujú v postupových kolách na popredných priečkach.

Vyvrcholením našej tvorby býva každoročne medzinárodná fotografická výstava, pričom sme usporiadali už 16 ročníkov, na ktorých vystavovali aj naši priatelia z Ukrajiny, Česka, Nórska či USA. Prezentujeme sa aj na iných výstavách po Slovensku, ale aj v zahraničí

Počas celého roka si môžete našu fotografickú tvorbu, ale aj iných autoirov, prezrieť v Pizzerii U Majka v Topoľčiankach. Výstavu aktualizujeme každé 3 mesiace.

V roku 2023 sme spomedzi 20 zúčastnených fotoklubov získali 1.miesto na významnej súťaži fotografov z Česka a Slovenska - Tatranský mapový okruh 2023, čo považujeme za jeden z najväčších úspechov fotoklubu.

Ale najmä sa tešíme zo svojej spoločnosti na pravidelných stretnutiach, kde prebiehajú občas aj vášnivé diskusie o našej spoločnej záľube, ktorá nás spojila – láske k fotografii.

Łukasz Prus-Niewiadomski / PL 

Východiskovým bodom práce sa stala špecifická situácia počas pandémie COVID-19, najmä obdobie, keď mali prístup do rekreačných a športových zariadení výlučne členovia národného tímu. Ako spomína autor: "zakúpil som si športové licencie (v plávaní, kulturistike a v disciplíne ťahanie, čo mi zabezpečilo povolanie do národného tímu. "Vstúpil" som do rolí, ktoré by som teoreticky mohol vykonávať. Začal som si predstavovať alternatívne scenáre svojho života." Nie je náhodou, že projekt "podporujúci" predstavivosť a tvorbu "alternatívnej reality" vznikol v dobe pandémie – v momente, keď došlo k zvláštnemu zrýchleniu okrajových príbehov, domáckych teórií a nedôvery nielen voči "oficiálnych" správ, expertov či vedcov, ale zrejme aj k samotnej "realite". Ako priebežne komentoval Slavoj Žižek, súbežne s epidémiou koronavírusu prebiehala rovnako masívna epidémia "ideologických vírusov": "falošných správ, paranoidných konšpiračných teórií, výbuchov rasizmu." Na druhej strane, zdravotná karanténa bola sprevádzaná "uväznením nepriateľov, ktorí predstavujú hrozbu pre našu identitu", ako aj všetkých údajov, ktoré nezodpovedali určitej predstave o svete. Na tom nebolo nič prekvapujúce. Už v druhej polovici 90. rokov minulého storočia sa Manuel Castells domnieval, že žijeme v sprostredkovanej "virtuálnej realite", konštruovanej hlavne prostredníctvom systémov virtuálnej komunikácie – médií, internetu, informačných sietí. Podľa španielskeho sociológa pri kontakte so sociálno-kultúrnou realitou čoraz menej využívame priamu skúsenosť. Za reálne považujeme to, čo existuje a funguje v symbolickom a digitálnom priestore. Reálne sa mieša s vytvoreným; "fakty" môžu byť digitálne upravené, najmä v čase, keď sa život čoraz viac presúva do "siete". Od vypuknutia epidémie koronavírusu sa digitálny priestor čoraz viac osamostatňuje od reálnych udalostí. Falošné správy vyvolávajú viac emócií ako fakty a keďže sú v podstate oslobodené od overovacích postupov, stávajú sa rovnako účinnými ako vecné argumenty. Byung-Chul Han dokonca píše o "infodemii" virálneho šírenia obsahu. "Argumenty a odôvodnenia sa nedajú vtesnať do tweetov či memov, ktoré sa šíria a rozmnožujú virálnou rýchlosťou. Logická koherencia, ktorá charakterizuje diskurz, je virálnym médiám cudzia. Informácie majú svoju vlastnú logiku, svoju časovosť, svoju vlastnú dôstojnosť mimo pravdy a lži. Aj falošné správy sú v prvom rade informáciami. Ešte pred začatím procesu overovania uvoľňujú celú svoju silu. Informácie sa rútia nad pravdou, nedá sa ich dobehnúť. Katastrofou musí skončiť každý pokus o potlačenie infodémie pravdou. Infodémia je odolná voči pravde."

DENNÉ SNÍVANIE

Súbor fotografií českých, poľských, slovenských a maďarských autoriek

Blanka LAMROVÁ, CZ
Milena VALUŠKOVÁ, CZ
Eva BYSTRIANSKÁ, CZ
Jana MAŠTEROVÁ, CZ
Dita VALACHOVÁ, CZ
Lenka KUČEROVÁ, CZ
Judita TAKÁČOVÁ, SK
Vanda MESIARIKOVÁ, SK
Aneta WÓJCIK, PL
Konstancja NOWINA-KONOPKA, PL
Anikó RÓBITZ, HU

Výstava prepája generácie aj rôzne prístupy k fotografickému obrazu. Spoločným menovateľom je intímny, introspektívny pohľad na svet, ktorý zachytáva nielen vonkajšiu krajinu, ale aj krajinu vnútornú – emocionálnu, psychologickú či symbolickú.

Autorky Konstancja Nowina-Konopka a Aneta Wójcik z Poľska, Anikó Róbitz z Maďarska, Judita Takáčová zo Slovenska a české fotografky Milena Valušková,

Blanka Lamrová, Eva Bystrianská, Jana Mašterová, Dita Valachová, Lenka Kučerová spája citlivý vzťah k témam pamäti, času, telesnosti a zraniteľnosti.

Denné snívanie otvára priestor pre ženskú imagináciu v stredoeurópskom kontexte – ako priestor, kde sa realita prelína so snom a kde sa fotografia stáva prostriedkom sebapoznania aj poetického vyjadrenia o svete, ktorý nás obklopuje a zároveň formuje.

Kurátorka Štěpánka Bieleszová, Muzeum umění Olomouc CZ

Jablká z hliny

Diana Takácsová /SK, Rekha Sameer /IN
Kurátor: Stanislav Piatrik

Výstava Jablká z hliny predstaví dve vizuálne umelkyne, ktoré spája umelecká rezidencia v Pustovni pre umenie. Diana Takácsová prostredníctvom fotografie zachytáva premeny prírodného prostredia a vzťahu miestnych obyvateľov k tomu, čo ich obklopuje. Jej sériu z roku 2025 dopĺňa inštalácia indickej umelkyne Rekhy Sameer. Obrazy jabĺk, ktoré autorka v roku 2014 nachádzala v prírode, sformovala do umeleckého objektu. Práve ovocie, ktoré ostáva nezbierané a nespracované, je jednou zo spoločných línií medzi autorkami a otvára otázky o dostatku, nadbytku a prírodných zdrojoch.

Diana Takácsová (SK) vo svojej tvorbe skúma témy identity, fyzickej a emocionálnej väzby na miesto, migrácie, či vzťahu človeka k prírode a životnému prostrediu, a to najmä v ich vzťahu k mocenským štruktúram. Diana je členkou zoskupenia Women Photograph, a držiteľkou grantov National Geographic Explorer, a Pulitzer Center. Jej tvorba bola vystavená naprieč Európou a publikovaná v médiách ako The New York Times, National Geographic Magazine, The Guardian, BBC, alebo Courrier International. Získala cenu Slovak Press Photo. Bola vymenovaná za fotografku belgického mesta Oostende na rok 2025. Žije v Bruseli.

Rekha Sameer (IN) pochádza z Bombaja v Indii. Vyštudovala Foundation Art na Bucks New University a následne pokračovala v štúdiu bakalárskeho a magisterského štúdia výtvarného umenia na Central St Martins College of Art and Design v Londýne. Získala titul PGCE v odbore vzdelávanie a vyučovanie na vysokej škole prostredníctvom HEA v Anglicku. Je konceptuálna umelkyňa zameraná na špecifické prostredie miesta. Svoje témy odvodzuje zo súčasných sociálnych, ekonomických a politických problémov. Originálne skúsenosti na danom mieste jej umožňujú nové reakcie na priestory a formujú umelecký objekt.

Mária Verešová (1960)

Fotografovanie sa u mňa začalo ako vášeň pre dokumentovanie každodenného života. Svetlo vnímam ako kľúčový prvok, ktorý formuje náladu a celkový pocit z obrazu. Názvy fotografií či ich hlavnú myšlienku často nachádzam až po ich vytvorení – možno aj preto pôsobia moje snímky autenticky a bezprostredne. Fotografovanie je pre mňa predovšetkým hľadaním a objavovaním, nie striktným plánovaním. Som aj vášnivá cestovateľka a zo svojich ciest sa snažím prinášať divákom zaujímavé fotografické príbehy, sprostredkovať emócie a atmosféru miest, ktoré som sama zažila. Rada experimentujem s rôznymi technikami tlače a neustále hľadám nové možnosti vizuálneho vyjadrenia.

V súčasnosti sa venujem štúdiu Biblie – knihy kníh. Vnímam ju ako zdroj života, útechy a nádeje. Nachádzam v nej množstvo cenných rád, usmernení, povzbudení a múdrosti. Verím, že mi má stále čo ponúknuť, a baví ma objavovať v nej odpovede aj paralely so súčasným svetom.

www.mayaveres.sk

Mária Verešová (1960)

Photography began for me as a passion for documenting everyday life. I perceive light as a key element that shapes the mood and overall mood of the image. I often find the names of photos or their main idea only after they have been created – perhaps that is why my photos seem authentic and immediate. For me, photography is primarily about searching and discovering, not strict planning. I am also a passionate traveller, and I try to bring viewers interesting photographic stories from my travels, conveying the emotions and atmosphere of the places I have experienced myself. I like to experiment with different printing techniques and am constantly looking for new possibilities of visual expression.

Currently, I am studying the Bible—the book of books. I see it as a source of life, consolation, and hope. I find in it a wealth of valuable advice, guidance, encouragement, and wisdom. I believe it still has much to offer me, and I enjoy discovering answers and parallels with the contemporary world in it.

www.mayaveres.sk

o.z. FOTOGRAVITY
Šírka pohľadu, hĺbka striebra

Svet okolo nás len zriedka vnímame v úzkych výrezoch. Zrak prirodzene smeruje k horizontu, k šírke priestoru a plynulosti krajiny. Výstava, ktorú pripravilo Občianske združenie Fotogravity, je oslavou práve takéhoto veľkorysého pohľadu. Prináša kolekciu panoramatických výtvarných fotografií vytvorených dnes už zriedkavým, no o to podmanivejším spôsobom – čisto analógovou cestou.V období instantných digitálnych riešení sa autori združení vo Fotogravity vedome vracajú k podstate média. Analóg tu nepredstavuje nostalgiu, ale vedomé rozhodnutie. Je uznaním hodnoty času, ktorý uplynie medzi stlačením spúšte a zrodom snímky v temnej komore. Každý prezentovaný záber je výsledkom sústredenia a disciplíny, kde nejestvuje možnosť "vymazať". Ide o skutočný dotyk svetla s emulziou, o chemický záznam vpísaný do strieborných solí.

Svoje diela tu predstavujú členovia združenia Fotogravity, ktoré si v júni tohto roku pripomína 20 rokov svojej existencie: predseda Braňo Valach, umelecký vedúci Gabriel Kosmály, členovia Jozef Kucej, Arpád Németh, Miloš Mozdík, Tomáš Vrzala a Ján Kassai. OZ Fotogravity touto prezentáciou potvrdzuje ambíciu byť "strážcom vizuálnej kultúry" v našom regióne. Spája tvorcov, ktorí sa nevyhýbajú technicky náročným postupom a ktorých práca je zbavená povrchnosti. Ide o podujatie pre každého, kto sa chce na chvíľu zastaviť, nadýchnuť a nechať sa viesť nekonečnou líniou diaľky.

Prajeme vám, aby ste v rozľahlých obrazoch objavili vlastný bod ticha a znovu precítili krásu ukrytú v trpezlivosti analógového remesla.